Poviedka #2 - POZORnosť (Veronica Faye)

POZORnosť (verzia z knihy)

 

Niekedy sa cítim ako duch. Nedostáva sa mi žiadnej POZORnosti- aj keď sa snažím aspoň trošku upútať, životom len plávam. Kompliment? Pochvala? Už dlho som žiadne nepočula. Nehovorím, že mi to vyslovene chýba, ale každý človek potrebuje občas aspoň malý kúsok POZORnosti, aby sa cítil lepšie, menej osamelo. Dlho som zvažovala, čo spraviť inak, v čom sa zmeniť. Avšak, to nie je riešenie. Meniť sa? To nie je môj štýl.

Raz pred spaním som si zaželala jediné, získať väčšiu POZORnosť a kúsok uznania, aby som zahnala nepríjemné pocity a okúsila, aké to je, keď si Vás konečne niekto všimne. V tú noc sa mi sníval veľmi zvláštny sen. Bol to len sen?

Ocitla som sa na vrchole hory, úplne sama. Všetko vôkol bolo zahalené hmlou, z ktorej len sem-tam vytŕčali stromy- alebo len holé štíty. Necítila som nič. Netušila som nič- aké bolo ročné obdobie, či fúkal vietor alebo pálilo slnko.

Stála som tam- nevedno, ako dlho- keď som odrazu v diaľke zahliadla siluetu. Nebezpečne sa približovala sa, no moje nohy sa nepohli na útek. Necítila som strach, skôr pokoj a zvedavosť. Po krátkej chvíli sa predo mnou zjavil muž. Vyzeral ako človek, ale niečo na ňom bolo iné. Symetrická tvár, uhladenosť, pokoj.

 

„Som radca. predstavil sa, no žiadne meno ani nič ďalšie nepovedal.

Radca? spýtala som sa a skúmavo si ho premerala. „V čom ľuďom radíte?.

 

Otočil sa chrbtom a dal mi pokyn, aby som ho nasledovala.

 

„S tým, o čo žiadajú a čo potrebujú“. To boli jeho posledné slová. Postupne sme zostupovali smerom dole, pomedzi kry a stromy. Všetko navôkol sa kúsok po kúsku vynáralo zo zovretia hmly a mne sa naskytol nádherný výhľad na okolitú prírodu. Pôsobilo to priam magicky. Čas plynul pomaly, ale zároveň rýchlo.

Ocitli sme sa pri malej chatke, obloženej drevom a obrastenej machom. Dnu pôsobila rovnako skromne. Pár políc na stene, skriňa, stôl s dvoma stoličkami, posteľ a provizórna kuchyňa s pieckou.

 

„Sadni si prehovoril a vytratil sa von. Nechápala som ten neurčitý pocit, ktorý vo mne prevládal. Bola som sama s mužom, uprostred lesa, ktovie kde. Napriek tomu som sa nebála a cítila som len kľud. Vrátil sa s plným košíkom bylín a kvetov a namieril si to rovno ku piecke.

 

„Prečo som tu ja? Nemám pocit, že by som potrebovala radu. snažila som sa nadviazať komunikáciu.

Chvíľu počkaj a uvidíš sama.

rna snaha, opäť sa odmlčal a tak som len potichu sedela a pozorovala, čo chystá.

Miešal dokopy bylinky, kvety a nejaké ďalšie ingrediencie, o ktorých nemám ani šajnu. V závere všetky misky s tekutinou precedil a postupne ju nalieval do malých pohárikov. Každý bol inej farby a čím ďalej, tým viac pútali moju POZORnosť. Poháriky položil predo mňa na stôl. Rozdelil ich na dve skupinky, v každej boli tri poháre, dokopy ich teda bolo šesť.

 

„Dostala si šancu namiešať si vlastný elixír. Okúsiš všetky, vyberieš si však len tie, ktoré budú pre Teba najprijateľnejšie. Pred sebou máš poháriky, každý z nich Ti ukáže iný druh POZORnosti. Napi sa postupne z každého a ocitneš sa v alternatívnom živote, ktorý Ti ukáže, čo daná POZORnosť spôsobí. V každom tomto živote pobudneš len hodinu, preto si dobre všímaj všetky detaily. Ako ukazovateľ času ti poslúži tento vreckový časovač. Keď sa napiješ z posledného, vrátim sa. Budem čakať Tvoju odpoveď. Pamätaj však, že neexistuje len dobrá POZORnosť. Buď opatrná. dopovedal a rýchlo odkráčal z chatky preč.

 

Nemala som možnosť ani položiť žiadnu otázku. Ostala som nemo sedieť, hľadiac pred seba na poháriky rôznych farieb. Nevedela som či je to žart alebo to myslel vážne. To zistím len jediným spôsobom. Lenže, kde začať? Ani jeden z nich nevyzeral zrovna chutne... a k tomu tie farby. Navyše boli bez akejkoľvek arómy. Čakala by som, že pri toľkých kvetoch a bylinách, ktoré doň namiešal, budú mať nejakú vôňu. Zavrela som oči a natiahla ruku, ktorou som si vybrala prvý pohárik. Bola v ňom žltá tekutina. Bez ďalšieho zbytočného čakania som vypila celý obsah. Pohltila ma tma a v tom momente som si myslela, že ma oklamal a práve umieram.

 

Prebrala som sa vo svojom byte, porozhliadla som sa, žiadne zmeny som nevidela. Kalendár ukazoval 14. júla, bol piatok a nástenné hodiny práve ukazovali sedem ráno. To znamenalo, že ma čaká cesta do práce. Tak som sa rýchlo pustila do svojho každodenného rituálu. Vošla som do kúpeľne, zaliala som si kávu do hrnčeka na cestu, upravila sa ako zvyčajne. Nemám rada výrazný make-up, iba príležitostne. Zo skrine som si vybrala pekné, zároveň pohodlné oblečenie a vyrazila som. Rozhodla som sa prejsť, keďže prácu mám od domu asi desať minút a vonku svietilo slnko, už bolo aj celkom príjemne. Pri čakaní na prechode sa mi prihovorila staršia pani, ktorá mi pochválila oblečenie. Prekvapilo ma to, poďakovala som jej a pochválila som ju tiež. To isté sa zopakovalo po príchode do práce, kde som si vypočula komplimenty na vlasy alebo úsmev. Zalial ma príjemný pocit, ktorý som už veľmi dlho nepocítila. Čím viac komplimentov som za ten krátky čas dostala, tým viac som ich rozdávala. Do vypršania účinkov elixíru zostávalo ešte pätnásť minút. O chvíľu popri kancelárii prechádzal šéf, nazrel dnu a keď ma zbadal s úsmevom podišiel bližšie a pochválil koncept, ktorý som mu pred pár dňami poslala. Páčil sa mu a plánuje to posunúť vyššie. Nestihla som mu ani poďakovať, keď sa zrazu všetko rozvírilo a opäť som sa ocitla v chatke uprostred lesa.

 

„Dobre, toto sa mi páčilo. Primeraná POZORnosť a uznanie- po tom som túžila už dlho. povedala som sama pre seba a pohárik som položila po svojej pravej strane. Zadívala som sa na zvyšné poháriky pred sebou. Rozhodla som sa napredovať rýchlo, nech to mám čím skôr za sebou. Tentokrát som siahla do druhého radu. Vybrala som si tmavomodrú tekutinu, ktorá teda vôbec nevyzerala vábne. Zavrela som oči a celý obsah som naliala do seba.

 

Tma sa zopakovala. Prebudila som sa. Opäť som sa ocitla u seba v byte, dátum bol tiež rovnaký. „Fajn, asi si teda rovnakú hodinu z tohto dňa zopakujem ešte niekoľkokrát.

S povzdychom som vstala a zopakovala všetko- ako predtým. Tentokrát som zvolila šaty. Nech mám aspoň nejakú zmenu. Prechádzala som práve popri jednej malej stavbe, keď som začula, ako sa z lešenia ozýva pískanie a nechutné pokrikovanie viacerých chlapov. Vôbec to nebolo príjemné- skôr to vo mne vyvolávalo strach. Zrýchlila som krok a snažila sa byť čím skôr v práci. Kanceláriu zdieľam s jedným mladším kolegom, ktorý prišiel chvíľu po mne. „Niekto sa chystá zbaliť chlapa. Škoda, že som zadaný. dodal s úškrnom na tvári. Nevedela som, čo v tej chvíli povedať, zostala som zarazená jeho poznámkou. Do “vrátenia sa” mi ostávalo ešte desať minút. V kancelárii som zostávať nechcela a tak som sa vybrala na toaletu. Po ceste som stretla ešte pár kolegov a kolegýň z vyšších poschodí. Chlapi si neodpustili nepríjemné poznámky a pohľady, ženy zase zazerali alebo sa posmešne usmievali. „Ešte päť minút, to zvládnem. Hlavne kľud. Po chvíli ma pohltilo očakávané vírenie a s úľavou som vydýchla, keď som sa konečne ocitla sama.

 

„Toto bolo hrozné. Ako si toto môžu ľudia dovoliť, keď ma ledva poznajú? chytila som si tvár do dlaní a pokúšala som zo seba striasť ten zlý zážitok. Ostávali ešte štyri poháriky- ale po tomto som nemala žiadnu chuť pokračovať. No akosi som predpokladala, že ak sa chcem vrátiť domov, musím sa premôcť. S nádychom som siahla po červenej tekutine.

 

Tma, prebudenie a idem odznova.

 

Teraz to bolo iné, bola sobota poobede a očividne som nebývala sama. Prechádzala som bytom a skúmala, o koho ide. Na fotografiách, ktoré viseli na stene, som bola s mužom, ktorý mi vôbec nebol povedomý, no pri pohľade na svadobnú fotografiu a ruku som zistila, že je môj manžel. Vyzeral sympaticky.

 

„To nie je zlé“ pousmiala som sa. Netušila som, kde sa práve nachádza, pretože byt bol prázdny. Po chvíli mi prišla sms-ka: „Som na ceste domov, dúfam, že obed je už hotový“. Sú tri hodiny poobede, najvyšší čas, ale nemala som ani potuchy, či sa v chladničke nachádza nejaký obed. Nahliadli som dnu. Super. Chladnička zívala prázdnotou a tak som sa snažila z dostupných vecí vyčarovať aspoň niečo. Čoskoro sa v zámke ozvali kľúče. Zakričala som na pozdrav, no odpovede som sa nedočkala. Prišiel do kuchyne, značne v nie najlepšej nálade.

„Ty si taká neschopná. Len teraz robíš obed? Ten ma mal už dávno čakať na stole. Čo si robila celý deň? Zase si si vypisovala s kamoškami a kdekým? spustil spŕšku slov a ja som sa roztriasla. Podišiel ku mne a z ničoho nič mi dal facku. So slzami v očiach som sa chytila za červené líce. Nerev! Máš desať minút na to, aby si mi nachystala jesť. Mal som vtedy počúvnuť matku a zobrať si radšej Annu, tá bola krajšia a aj schopnejšia. Ty pracuješ za smiešne prachy a ešte máš problém sa postarať o svojho muža! skončil svoj monológ. Nenápadne som si pozrela, koľko času ešte mám. „Desať minút. To zvládnem. Musím!. Snažila som sa spraviť jedlo čím skôr, nech si nevypočujem ďalšie nadávky a výčitky. Znenazdajky sa zjavil opäť v kuchyni s pivom v ruke. Chvíľu si ma premeriaval a potom podišiel tak blízko ku mne, až sa ma ten zápach piva dotýkal na tvári. Chcel ma znovu udrieť, našťastie som uhnula.

 

Chcelo sa mi plakať. Muž schopný udrieť ženu, je v mojich očiach slaboch. Vyzeral- na tých fotkách- tak milo a sympaticky. Zdanie klame. Prečo som si to nevšimla skôr? Bol taký aj predtým? Asi nie, inak by som si ho nevzala. Moju hlavu zaplavilo množstvo otázok... No to už som bola späť v chatrči. Sedela som tam v rozpakoch a podvedome som si chytila líce, po bolesti však neostal ani malý náznak.

 

„Dobre, musím to dokončiť, povzbudila som sa a siahla po zelenej tekutine. „Prosím, nech to nie je niečo podobné, ba horšie...“

 

Opäť môj byt, sobota- avšak ráno- a zjavne som opäť nebývala sama. Znova? Môže to byť ešte horšie? schúlila som sa na posteli a chcelo sa mi plakať. Na fotke, ktorá bola zavesená pri posteli bol ten istý muž. Teraz bol však doma, počula som šramot v kuchyni. Nechcela som vstať a tak som čakala, čo sa bude diať. Po krátkej chvíli sa objavil vo dverách s podnosom v rukách „Dobré ránko, ako si sa vyspala? Prichystal som ti raňajky.

 

Čo?

 

Podišiel bližšie a podal mi podnos. Raňajky do postele? Snívam? Je to ten istý muž a pritom úplne iný. „Ďakujem, čím som si to zaslúžila? váhavo som sa opýtala. „Tým, že si. pobozkal ma na čelo a pobral sa do kúpeľne. Popri raňajkovaní mi ktosi volal. Na displeji svietilo ženské meno Laura. „Ahoj spachtoš, vidíme sa večer v kine? Volala som aj zvyšné baby, okrem Emy idú všetky. spustila hneď ako som zodvihla. Nikdy som nemala veľa kamarátok, vždy som bola skôr samotár. „Ahoj, jasné, pôjdem veľmi rada, len mi daj minútku odmlčala som sa. Išla som do kúpeľne za mužom Volala mi Laura, či s nimi pôjdem večer do kina, bude to problém? spýtala som sa pre istotu. „Blázonko, prečo si pýtaš povolenie? Kľudne choď, hlavne sa zabav, v práci toho máš veľa. Ja možno zavolám kamošom a pozrieme si zatiaľ hokej. A keď sa vrátiš môžeme dopozerať ten seriál, čo máme rozpozeraný.“ Toto som nečakala. Veľmi milo prekvapená som ostala stáť na prahu dverí, kým som si uvedomila, že Laura je stále na telefóne. „Laura? Tak teda idem, vidíme sa pred kinom, pošli mi do správy čas a názov filmu. Teším sa. Úprimne som nechcela, aby som sa z tohto života vrátila naspäť, nedalo sa tomu však zabrániť a znova som sa ocitla vo víre...

 

Toto bolo neskutočné. Je skvelé pocítiť, že existujú slušní a milujúci muži. Aj keď viem, že rovnako tak existuje aj ich opak. Keď sa vydám, budem si to užívať o to viac- budem si to vážiť. Ostávajú mi dva poháriky. Bielu si nechám nakoniec. Siahla som teda po fialovo sfarbenej tekutine a bez čakania a zdržania som obsah vypila.

 

Tentokrát som sa síce ocitla v mojom byte, no bol úplne iný. Pôsobil luxusnejšie, bolo to úplne mimo môjho štýlu. Skriňa bola preplnená rôznym značkovým oblečením a na stolíku sa to hmýrilo drahou kozmetikou, ktorú som si normálne dovoliť nemohla. Na displeji mobilu mi neustále pípali upozornenia, bolo to až otravné. Otvorila som jedno z nich a na moje prekvapenie som na tej fotke bola ja, oblečená v jednej zo značiek, ktoré som mala v skrini. Čítala som si popis a komentáre pod fotkou, zjavne išlo o spoluprácu s konkrétnou značkou. V priečinku správ mi svietilo číslo, ktoré bolo priam nereálne. Toľko správ sa nedá prečítať ani za deň, nie to ešte za hodinu. Otvorila som pár z nich, väčšina bola od rôznych obdivovateľov, ktorí si so mnou len chceli popísať. Niektoré správy sa týkali aj ďalších spoluprác, nevenovala som im však viac pozornosti. Ostávalo mi ešte dosť času do návratu, tak som si povedala, že skúsim pridať nejakú fotku. Prirodzenú, bez make-upu, či drahých značiek. Netrvalo to dlho a pod fotkou pribudlo zopár srdiečok. V porovnaní s inými fotkami, táto pútala POZORnosť pomenej. V tej chvíli ma pohltil veľmi nepríjemný pocit, akoby mi čosi chýbalo. Znervózňovalo ma, že fotka nemá takú odozvu ako ostatné, že komentáre sú skôr pohoršujúce ako povzbudzujúce. Mobil som zamkla a hodila vedľa seba, podchvíľou som však kontrolovala, či nepribudli nové upozornenia. Chytala ma nervozita a nevedela som sa jej zbaviť. „Bažím po POZORnosti, som závislá,“ mrmlala som si popod nos a nechcela som veriť tomu, že by som takáto mohla byť. Mobil som vkuse hypnotizovala pohľadom a vždy keď sa objavilo upozornenie, bolo to akoby som dostala cukrík za dobre odvedenú prácu. Teraz ten čas letel veľmi rýchlo a ani neviem ako, hodina uplynula a opäť som sa vyskytla vo víre, ktorý ma odnášal preč.

 

Posledný pohárik s bielou tekutinou. Priznám sa, váhala som, ale zároveň som bola zvedavá na poslednú skúsenosť, ktorá ma čakala. Vypila som ho a poslednýkrát ma zahalila tma. Ocitla som sa v dome u rodičov, bol víkend a z kuchyne sa šírila vôňa obeda. Bolo to ako kedysi, keď som bola ešte malé dieťa. Rozbehla som sa za nimi s otázkou, čo dobré dnes máme. Otec sedel v kresle a čítal noviny, mama sa zvŕtala v kuchyni a išlo jej to od ruky. Dnes máme na obed Tvoje obľúbené palacinky,“ pozrela na mňa mama s úsmevom. Po chvíli sme si spoločne sadli ku stolu a pustili sa do obeda. Rozoberali sme posledné dni, pochválila som sa im, že koncept poputuje na vyššie miesto. „Som na Teba hrdý zlatko, zaslúžiš si to, tvrdo si na tom pracovala, pochválil ma otec. Veru, si šikovná mladá dievčina a som rada, keď Ťa vidíme šťastnú,“ dodala mama. V mojom vnútri sa rozprestrel pokoj a zároveň potešenie za podporu z ich strany. Mám ich veľmi rada, bez nich by som nebola tam, kde teraz. Zvyšok obeda sa niesol v pokojnej atmosfére a s posledným sústom sa skončil aj môj posledný „výlet.

 

Keď som sa ocitla v chatke, stál tam už aj radca. „Vitaj späť. Prešla si si dobrou POZORnosťou! V  podobe komplimentov a uznania, dobrým vzťahom s manželom a kamarátmi a tiež s rodinou. Zároveň si okúsila aj zlú POZORnosť v podobe nevyžiadanej POZORnosti, prešla si si toxickým vzťahom a tiež si pocítila závislosť na POZORnosti. Teraz je na Tebe, z ktorých si vytvoríš svoj vlastný elixír.

 

V hlave som si prechádzala jednotlivé skúsenosti. „Určite netúžim byť závislá od srdiečok pod fotkou, ani po nevyžiadaných a oplzlých rečiach a vonkoncom netúžim zotrvať v toxickom vzťahu, ktorý by som nemusela prežiť.“

 

Zlá POZORnosť možno niektorým vyhovuje, no ja medzi nich nepatrím.

 

„Poprosím si elixír z každej pozitívnej POZORnosti, avšak v rozumnej miere. Všetkého veľa škodí. Časom by sa z prílišnej pozitívnej POZORnosti mohla stať tá zlá. Chcem byť len spokojná sama so sebou, občas si vypočuť pochvalu, mať dobrý vzťah s rodinou. Nejaké to uznanie by tiež padlo vhod a mať zdravý vzťah s manželom je to najdôležitejšie.“ Svojim rozhodnutím som si bola viac než istá. Radca vzal poháriky, ktoré boli na stole a v kuchynke začal pracovať na novom, na mieru vytvorenom elixíre. S hotovým elixírom v ruke sa ku mne otočil. Tekutina bola tmavá ako noc, napriek tomu sa v nej trblietali čiastočky, ako hviezdy na nočnej oblohe.

 

„Spravila si správne a rozumné rozhodnutie. Vypi to do dna. Prajem Ti do života len to najlepšie. Pekný deň.“ podal mi pohárik a ako lusknutím prsta zmizol. Stála som tam, pozerajúc na obsah v mojej ruke. S hlbokým nádychom som zavrela aj oči a vypila elixír. Tma, opäť ma pohltila, no bola iná, ako tá predtým.

 

Po prebudení som sa cítila inak, aj keď sa nič okolo, ani na mne nezmenilo. Od toho dňa som mala v duši akýsi pokoj, ktorý som nevedela identifikovať. Sprevádzal ma každý jeden deň.

Neviem či to bol len sen, ktorý zmenil moje myslenie alebo či to bola realita. Jedno viem však naisto. POZORnosti sa mi dostáva v značne väčšej miere ako predtým, avšak nie príliš- aby sa  teda nezmenila na zlú.

 

„POZORnosť je dobrá vec, pokiaľ jej nie je až príliš a nestaneme sa od nej závislí.

 

 

Veronica Faye

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára