Som priamo tu!
Konečne! Celá nedočkavá som vypla v práci počítač a vybrala sa na autobus. Rozhodne sa musím zastaviť ešte v obchode. Na víkend hlásia otrasné počasie a nebudem mať chuť vyjsť z bytu. Jeseň sa začínala prejavovať naplno, čím ďalej tým viac bolo vonku pochmúrne a sychravo. Nakúpila som si všetko potrebné, aby som nevytiahla päty z bytu a vychutnala si zaslúžený netflix a chill. Tento týždeň v práci bol hotové peklo, nevedela som, kde mi hlava stojí. O to viac sa teším na víkend, plný popcornu a hororových filmov. Halloween je čochvíľa tu. Jednoducho musím myseľ úplne vypnúť.
Keď som sa s nákupom doslova dovalila do bytu, pípla mi na mobile správa. Bola od Lily. Lily je moja najlepšia kamarátka od čias základnej školy. Prežili sme spolu aj strednú a vysokú školu, prvé lásky a prvé sklamania. Na rozdiel odo mňa, ona je v šťastnom vzťahu a čoskoro chystá svadbu. Ja som také šťastie zatiaľ nemala, ale som rada, že mám aspoň prácu, ktorá ma ako tak baví, aj keď niekedy je toho už veľa. Otvorila som správu, kde bola príloha s názvom „creepy voice“ a veľké množstvo smajlíkov. Lily vedela, že mám rada duchariny a horory, preto ma zvykla spamovať rôznymi čudesnými videami a obrázkami. Odpísala som jej len ďakujem, s tým, že to pozriem, až keď budem mať všetko vyložené a ja sa pohodlne usadím na gauč.
V kuchyni som porozkladala na kuchynskú linku celý nákup a postupne ho upratala na miesto kam patrí. Dala som si vytúženú sprchu. Cítila som, ako s každou kvapkou vody odchádza aj všetok stres, ktorý sa ma doteraz držal ako kliešť. Skvelý pocit. Obliekla som si mäkké a teplé pyžamo, spravila si rýchlu večeru a kráčajúc s táckou do izby som si vzala z poličky aj slúchadla. S napätím som sedela, kým sa mi súbor otvorí. Nebolo to video, ale audio súbor. Započúvala som sa do hlasu, ktorý znel celkom normálne. Žiadne zvuky v pozadí, ani nič podobné, čo by ma malo vystrašiť. Hlas si prevzal celú moju pozornosť. V skratke išlo o to, že dotyčný využíval hru so zvukom. Raz ho bolo počuť naľavo, raz napravo, potom niekde ďalej. Potom povedal, že mám zavrieť oči. „Fajn“, povedala som sama pre seba. Bolo počuť, ako kráča smerom odo mňa. Spýtal sa, či viem kde sa nachádza. Prišlo mi to vtipné a komické odpovedať nikomu. Potom však nastalo ticho. Dlhé ticho, pri ktorom s napätím čakáte na moment prekvapenia. A zrazu som v ľavom uchu počula – „Som priamo tu“. Bolo to, akoby mi šepkal priamo do ucha a mňa vtedy trhlo. Prišlo mi komické, ako sa dokážem zľaknúť nejakej obyčajnej nahrávky. Ale musím uznať, chlapec sa snažil. Napísala som Lily, že síce pekný pokus, ale až také strašidelné to nebolo. Vymenili sme si ešte pár správ a napokon sme si zapriali dobrú noc. Ja som však mala iné plány. Z ponuky filmov som si vybrala jeden s názvom Nenávisť.
. . .
Prebrala som sa na gauči v dosť nepohodlnej polohe. Bola som natoľko vyčerpaná, že som pri filme zaspala a to sa mi doteraz veru ešte nestalo. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali niečo po tretej hodine ráno. S veľkou nevôľovou som vstala z gauča a presunula sa do postele, aby som sa do rána vyspala o čosi pohodlnejšie. Spánok však neprichádzal, ale svetlo som zapnúť nechcela, iba by ma to zbytočne úplne prebralo. Zavrela som teda oči a snažila sa zaspať alebo aspoň driemať. Celkom sa mi to darilo, kým som nezacítila pocit niečej prítomnosti v mojej izbe. Ako to už býva, vtedy sa snažíte myslieť racionálne a oči neotvárať. Ten pocit bol stále silnejší a jednoducho som oči otvoriť musela. Pri dverách som videla tieň, ale nahovárala som si, že sú to len šaty, ktoré mám na nich zavesené. Tieň sa však pohol. Vzápätí ako som si chcela pritiahnúť perinu vyššie a posadiť sa, nešlo to. Snažila som sa z celej sily hýbať a kričať, hlás z mojich úst však nevyšiel a telo bolo nehybné. Zrazu sa tieň ocitol priamo pri mne, bol bez tváre. V tej chvíli som počula známy šepot priamo pri uchu - „Som priamo tu“. Vtom som sa pohla, srdce mi bilo ako divé, zalial ma studený pot a v rýchlosti som zasvietila svetlo. Takýto pocit strachu som nezažila ani pri najdesivejšom horore. Moje oči zablúdili ku dverám, kde ešte pred chvíľou postával čudesný prízrak. Boli otvorené a ja som si bola na 100% istá, že než som si ľahla, zatvorila som ich, vždy to tak robím, lebo pri otvorených dverách nezaspím. Asi desať minút som sa odhodlávala ísť ich zavrieť. Po návrate do postele som si sadla úplne do rohu, zababušila sa perinou a prehovárala som svoju vydesenú myseľ, že to bol len sen. Keď som sa pozrela na hodiny, bolo asi pol piatej, ale v to skoré ráno som už oči nezažmúrila.
. . .
V rukách som zvierala mobil a mať väčšiu silu, tak by som ho asi rozpučila. Hneď ako odbila prijateľná hodina na prijímanie správ, som napísala Lily.
„Ahoj... mohla by si dnes prísť? Pokecáme a tak...“
„Ahoj, si v pohode? Stalo sa niečo :O ?? Jasné, poobede som u Teba.“
„Som v poriadku, neboj sa, len sa potrebujem porozprávať :).“
„To mi odľahlo. Mám doniesť niečo pod zub?“
„Nemusíš si robiť starosti, včera som nakúpila, mám zásoby :D.“
„Dobre teda, tak sa vidíme :) ♥.“
Sťažka som po prebdenej noci vstala a donútila sa dať ako tak dokopy. Postavila som si vodu na čaj a medzitým som sa vybrala do kúpeľne. Môj odraz v zrkadle bol na zaplakanie. Vyzerala som, akoby som prehýrila celú noc. Namočila som si tvár a snažila sa zbaviť myšlienok na zvláštny sen, vďaka ktorému som takto vyzerala. Stále som sa však nevedela zbaviť pocitu niečej prítomnosti. „Opantala ma paranoja“ povedala som si sama pre seba a zaliala som si môj obľúbený zelený čaj, ktorý mi vždy dodá potrebnú energiu. Narýchlo som si spravila jednoduché raňajky a čas, kým príde Lily som sa rozhodla využiť sledovaním seriálu a prípravou malého obeda. Je o mne všeobecne známe, že ja vareniu moc neublížim. Takže nikto odo mňa neočakáva veľkolepé jedlo. Ešteže mám okolo seba ľudí, ktorým stačí aj niečo rýchle a jednoduché a chutí im to.
Sadla som si za notebook a tentoraz som zvolila seriál American Horror Story. Áno, aj po tejto zvláštnej noci som odhodlaná zapozerať sa do obľúbeného hororového seriálu. Som zvláštna? Možno. Vadí mi to? Ani náhodou! Po piatej časti som zhodnotila, že je najvyšší čas niečo ukuchtiť, v mojom prípade sa o to aspoň posnažiť. Rozhodla som sa pre cestoviny, ktoré máme s Lily najradšej. Nič zložité. Špagety s cesnakovo-syrovou omáčkou a sem tam huby. Jednoduché a chutné.
. . .
Lily zazvonila presne v čase, keď som chystala taniere. Po toľkých rokoch ma to neprekvapuje. Vchodové dvere som jej nechala pootvorené a pokračovala v chystaní obeda. „Tu to vyvoniava. Naše obľúbené?“ spýtala sa hneď z dverí. Z kuchyne som jej zakričala na pozdrav a zavolala ju ku stolu. Jej úsmev od ucha k uchu a pohľad na tanier naznačoval, že doma neobedovala a je už dosť hladná. Spoločne sme si sadli za stôl a pustili sa do cestovín, popri tom sme preberali udalosti z týždňa. Po skvelom obede sme prešli do obývačky, kde som jej trochu so stresom v hlase rozpovedala, čo sa mi v noci snívalo. Alebo to bolo skutočné? „Spánková paralýza“ reagovala hneď na môj monológ. O tom som síce počula, ale nikdy som tomu nevenovala väčšiu pozornosť. „Ako to vieš?“ opýtala som sa so záujmom v hlase. „Jacobovi sa to párkrát už stalo, tak sme si o tom prečítali pár článkov a osobných skúseností iných ľudí. Je to celkom desivé, keby som to zažila ja, neviem ako by som zareagovala. Ty si to mala horšie, že si doma sama. Keby sa ti to zopakovalo a mala by si strach, kľudne mi zavolaj. Ja si nedávam na noc tichý režim a Tebe zdvihnem vždy, aj keby to malo byť v pondelok o štvrtej ráno. Proste hocikedy.“ dopovedala a ja som sa zoširoka usmiala a objala ju. Bola som naozaj vďačná, že ju mám. Potom sme to ešte chvíľu rozoberali a keď sme si povedali, že už stačí duchariny, pustili sme si pre zmenu komédiu a spravili si plnú misku popcornu. Rozprávali sme sa ešte dlhú dobu, až sa Lily rozhodla, že u mňa prespí, lebo už sa jej nechcelo takto na noc ísť autobusom domov. Zavolala Jacobovi, aby vedel, že ostáva a aby sa o ňu nebál a tak sme mohli pokračovať v rozhovore. Preberali sme snáď všetko. Spomienky na detstvo, školu, spoločné výlety, až po dnešné dni. Tiež mi prezradila, čo všetko už má vybavené ohľadom svadby. Teším sa, keď mi konečne ukáže šaty. Po dlhej dobe som úplne vypla myseľ a žila v prítomnom okamihu a zabávala sa. Padlo mi to naozaj vhod.
. . .
Zobudila som sa na zvláštne zvuky, akoby niekto rozprával. S nevôľou som otvorila oči a v izbe osvetlenej pouličným svetlom som nikoho nevidela, no hlasy bolo počuť stále. Najprv som si myslela, že Lily telefonuje s Jacobom cez FaceTime, niekedy to mali vo zvyku, ale o druhej v noci? Zasvietila som malé svetlo na nočnom stolíku a najtichšie ako sa dalo som sa postavila. Chvíľu som váhala a hľadala odvahu, napokon som pomaly otvorila dvere a svetlom na mobile som si svietila do tmavej obývačky. Všade bolo ticho a tma, Lily spala na gauči a ani si ma nevšimla. Hlasy ustali. Opatrne som sa presúvala po byte, no nikde nikto nebol. Bol to len blbý sen spojený s paranojou z predošlej skúsenosti, pomyslela som si. Išla som ku Lily, aby som ju poriadne zakryla a skontrolovala, či je v poriadku. Bola ku mne otočená chrbtom, tak som len opatrne potiahla paplón vyššie a potichu som sa postavila, aby som ju nezobudila. Najtichšie ako sa na tejto podlahe dalo som sa presunula ku sebe, no v momente, ako som stála vo dverách, som na ramene ucítila dotyk. V rýchlosti som sa otočila a výkrik sa mi zasekol niekde v hrdle a tak som pred seba len nemo pozerala. Bola to Lily, ale nie tak celkom ona. Jej oči boli kompletne biele, celá bola bledá, pod očami mala tmavé kruhy a vydávala zvuky, ktoré sa nedali identifikovať s rečou alebo niečím ľudským. Nehýbala sa, iba na mňa hľadela. V momente ako oproti mne začala dvíhať ruku, dvere som zabuchla a zamkla. Pre istotu som kľučku podložila stoličkou. Za dverami bolo ticho, ani hlások, ani zvuk krokov. Nič. Rýchlo som vošla do postele, schúlila sa do paplóna a natlačila sa do rohu. Neskutočne som sa triasla od strachu a môj pohľad stále spočíval na dverách, odmietla som uhnúť pohľadom. Hodinu sa nič nedialo, ďalšia hodina bola tiež kľudná. Chcelo sa mi neskutočne spať, ale strach to nedovoľoval. Zrazu som pocítila mierne otrasy. Ako keď sa ocitnete v malom zemetrasení, ale toto bolo iné. Steny sa začali hýbať a miestnosť sa začala zmenšovať. Nechápala som, čo sa deje, strach ma celú paralyzoval a nezmohla som sa na pohyb. Keď som sa konečne odhodlala vstať a niekam utiecť, ostala som stáť v strede izby a opäť sa objavili aj hlasy. Celé mi to prišlo neskutočne šialené, štípala som sa, aby som sa prebrala, však toto nemôže byť skutočné. Nič sa nedialo, izba sa celá hýbala a zmenšovala a mňa začala chytať klaustrofóbia a úzkosť. Schúlila som sa do klbka na zemi a z celej sily som kričala a plakala. Neviem, ako dlho to celé trvalo a ako dlho som na tej zemi ležala. Zdalo sa mi to ako večnosť.
. . .
Prebrala som sa na šialené hýbanie kľučkou, krik Lily a buchot z druhej strany dverí. Nevedela som sa spamätať z toho, čo sa stalo, ale bolo ráno a ja som očividne spala na zemi. S malou dušičkou som dala stoličku preč a odomkla som dvere. V tom okamih Lily vletela do izby, objala ma a prezerala si ma. „Neskutočne si kričala a plakala. Na nič si nereagovala, neotvárala si dvere a ja som nevedela, čo sa deje? Preboha, Tessa, si v poriadku? Čo sa dialo? Opäť sny? Veľmi som sa o teba bála.“, vysypala zo seba Lily so slzami v očiach a očividne sa jej uľavilo, keď videla, že nie som zranená a vnímam ju. Rozplakala som sa. Ja totiž neviem čo sa dialo a či to bolo skutočné alebo sen. V skratke som jej povedala, čo sa stalo a ubezpečovala ma, že to bola nočná mora a že už je všetko preč. Ponúkla sa, že pripraví raňajky ja som sa zatiaľ pomaly presunula do kúpeľne. Môj odraz v zrkadle bol ešte horší, ako včera. Nevenovala som tomu pozornosť, bola som nevyspatá, hladná a plná zlých pocitov z nočnej mory. Ja, čo som nikdy nočné mory nemala, ich mám zrazu dvakrát za sebou? Nechápala som prečo, však sa nič nezmenilo a nemala som najmenší dôvod mávať takéto sny.
Po raňajkách musela Lily odísť. Moc sa jej ísť nechcelo a musela som ju asi polhodiny ubezpečovať, že budem v poriadku. Dohodli sme sa, že si budeme písať a keby sa niečo stalo, mám jej okamžite zatelefonovať. Rozlúčili sme sa a ja som sa unavená zvalila na gauč. Bola som v stave, že sa mi nechcelo robiť absolútne nič, ani raňajok som sa nedotkla a pritom som bola príšerne hladná, ale jesť mi nechutilo. Vyčerpaná a hladná som na gauči zaspala.
. . .
Dni plynuli, nočné mory sa objavovali skoro každú noc a tak som do práce chodila nevyspatá a o výzore radšej pomlčím. Všetkým som tvrdila, že ma len obchádza choroba a potrebujem sa preliečiť, vzala som si teda do konca týždňa voľno. Trpela som neskutočnou paranojou. Nie len doma, ale už aj vonku. Bolo to neznesiteľné, vyčerpávajúce a nechápala som, čo sa so mnou deje. Cítila som sa, akoby som svoj život sledovala z diaľky a iba prežívala.
Jeden podvečer som sa nutne potrebovala zabaviť a tak som si pustila komédiu, o ktorej som si predtým čítala dobré hodnotenia. Bolo to také mierne osvieženie pomedzi pochmúrne dni. S Lily sme si písali každý deň a mali sme dohodu, že si vždy večer zavoláme a porozprávame sa. Keď sa jej dalo, prišla ma pozrieť a opäť to bolo ako kedysi, myšlienky na nočné mory vtedy išli bokom. Čas mi plynul neskutočne rýchlo, blížil sa čas Vianoc a tiež Lilina svadba. Nočné mory postupne pominuli a mala som pocit, že sa opäť dostávam do normálu. Po dlhej dobe som cítila akúsi úľavu a mohla som sa zhlboka nadýchnuť. Lily som pomáhala s plánovaním a organizáciou posledných vecí a veľmi ma to bavilo. Svadbu mali mať 13. decembra, čo bolo čochvíľa a tak sme si s niečím museli švihnúť. Dohodli sme sa, že deň pred tým prídem prespať k nim, aby som jej pomohla so šatami a make-upom. To som však nevedela, že budem opäť neschopná akéhokoľvek kontaktu s ľuďmi.
. . .
Pamätám si, ako mi neúprosne zvonil telefón, no nemala som možnosť ho hneď zdvihnúť, keďže som mala celé ruky zababrané od cesta. Pokúšala som sa spraviť jeden koláč, no moc mi to nešlo. Zmyla som si cesto z rúk a vzala mobil. Na displeji svietilo Jacobovo meno. Iba zriedka mi volal, pravdepodobne chce ešte dotiahnuť nejaké detaily svadby. Zdvihla som a na druhej strane som počula jeho smutný hlas. „Tessa! Ja... ja neviem čo sa stalo. Proste tomu neverím.“ počula som vzlyky. „Lily mala autonehodu. Neviem presné detaily, ale ... neprežila to.“ v tom sa rozplakal úplne. Ostala som stáť ako obarená a nevedela som sa zmôcť na slovo. „Ako? Ja... veď... ešte ráno sme si spolu písali. Nemôžem tomu uveriť.“ hovorila som cez plač. Zložila som telefón a zosunula som sa na zem. Tvár som si zaborila do dlaní a neprestajne som plakala. Moja najlepšia kamarátka už nie je. To nemôže byť pravda. Nemôže! Určite je to len ďalší sen. Tessa preber sa. Sakra! V ten deň som sa nezmohla už na nič. Presunula som sa do postele a preplakala som sa k spánku.
. . .
Hlasy. Po týždňoch bez nočných môr som opäť počula hlasy. Tentoraz som moc nezaváhala, rozsvietila som nočnú lampu a prešla ku dverám. Otvorila som ich a rozsvietila som aj v obývačke. Bolo ich počuť, ale v byte som bola sama. Napriek strachu som konala viac odhodlane, sama neviem kde som vzala tú odvahu. Prehľadala som každú miestnosť, no po nejakej osobe nebolo ani stopy. V tom môj zrak upútalo okno. Bolo zamurované. Čo to do pekla má znamenať? Rozbehla som sa do ďalších izieb a tam ma čakal rovnaký pohľad. Chcela som vybehnúť na chodbu bytovky, no dvere sa nedali otvoriť a pri pokuse ich odomknúť sa v nich zlomil kľúč. Začala ma chytať panika a nevedela som, čo mám robiť. Lily som už zavolať nemohla, Jacob o mojich snoch nevedel a asi by si myslel, že snívam. Z obývačky som začula kroky. Rozbehla som sa tam, no nikto tam nebol. Kroky sa vzďaľovali a približovali, až kým úplne neutíchli. V tom momente mnou prešla husia koža a začula som známy hlas. „Som priamo tu“. Bol to ten hlas z nahrávky. Utekala som, nevediac, kde sa schovať. Bežala som z jednej miestnosti do druhej ako zmyslov zbavená a kričala som z plných pľúc, ale nikto ma nepočul. V zamurovanom byte som ostala len ja a neznámy hlas, ktorý naháňal zimomriavky a spôsoboval pocit šialenosti. Nedalo sa skryť, nedalo sa utiecť. Nevidela som ho, počula som ho. Začínam šalieť. V tej chvíli mi bolo zrazu všetko jedno, nebolo úniku, moje zúfalstvo a strach boli obrovské. Vzala som jedinú fľašu s alkoholom, čo som našla a otvorila ju. S pohárom som sa neunúvala. Alkohol nepijem, vyhýbam sa mu, toto bol darček na narodeniny od kolegyne, ktorá túto skutočnosť nevie. Sadla som si na zem ku gauču a začala som piť priamo z fľaše. Bolo to odporné, niekoľkokrát ma naplo, ale po pár razoch to už nebolo až také strašné. Začala som sa utápať v omamnej tekutine a snažila som sa svoje okolie ignorovať. Chcela som samú seba presvedčiť, že je to len sen, nič z toho sa nedeje a ja sa ráno zobudím. Je to určite dôsledok veľkého žiaľu. Nič viac. Hlas zosilnel natoľko, že bol neznesiteľný. Snažila som si kryť uši, ale vôbec to nepomáhalo. V tej chvíli som sa chcela opiť do bezvedomia, ale nebola som si istá, či na to bude jedna fľaša stačiť. Zrazu nastalo ticho. Poobzerala som sa okolo seba. Okná sa nezmenili, čo pocit skľúčenosti a úzkosti len posilnilo. Pri dverách do spálne som zbadala siluetu, čiernu ako noc. Bez ľudských čŕt, mohla som teda len hádať, či je ku mne otočená chrbtom alebo sa pozerá priamo na mňa. Po chvíli som zistila, že to bola tá druhá možnosť. Rýchlosťou blesku sa ocitol priamo predo mnou a v tom som zbadala, že predsa len oči má. Boli rovnako čierne, prezradil ich nepatrný lesk. Ostala som paralyzovane stáť, pozerajúc na niečo, čo moja myseľ nedokázala spracovať. Nevedela som sa pohnúť, ani len prehovoriť. Zrazu pred seba vystrel ruky spôsobom, ako to vtedy urobila Lily v mojej nočnej more. Chytil ma pod krk a celou silou ma hodil cez obývačku na druhú stranu. Bolesť, ktorá mi vystreľovala do každej končatiny bola neznesiteľná. Začala som vzlykať a kričať o pomoc. Samozrejme to bolo márne. Cez bolesť som sa plazila smerom ku spálni, no opäť sa ocitol priamo pri mne a zase som pocítila ostrú bolesť. „Takto to neskončí“ povedala som nahlas a rýchlo som sa presunula ku gauču, kde bola prázdna fľaša alkoholu. Čo ak je to halucinácia a v skutočnosti ležím v bezvedomí na zemi? Bolo mi to jedno. Fľašu som rozbila a jeden črep som si vzala do ruky. Nemám rodinu, nemám Lily, už nezvládam žiť v každodennom strachu. Potom som len cítila štipľavú bolesť a následnú úľavu. Spravila som to. Z čistého zúfalstva a paranoje som si vzala život. Ten príjemný a oslobodzujúci pocit, dlho som sa tak pokojne necítila. Už je po všetkom, mám pokoj, už budem len spať. Navždy.
. . .
Prebudila som sa v bielej miestnosti. Teda neviem či to bola nejaká miestnosť. Žiadne osoby, žiadne okná, ani dvere. Akoby som stála niekde vo vzduchu a všade naokolo bola biela para. Spoza mňa som počula príjemný hlas. Keď som sa otočila, zbadala som nejakého muža v bielej uniforme. „Kde to som?“ potichu som sa opýtala. „Na mieste, ktoré je prechodné“ odvetil a ukázal predo mňa. Objavili sa tam dvere, ktoré tam predtým určite neboli. Alebo boli? Vybrali sme sa pomalým krokom k nim. Keď som sa pozrela cez malé okienko, ostala som zmeravene stáť. „To... to som ja? Ako to? Čo mi je?“ nechápavo som sa na muža pozrela. Prikývol. „Liečiš sa. Po traumatickej udalosti, keď si stratila oboch rodičov si onemela, odmietala si jesť, komunikovať a celkovo žiť. Kamarátka Lily ťa priviedla k nám.“ pri spomienke na Lily sa mi chcelo plakať. „Ja tomu nerozumiem. Ako? Veď som sa z toho dostala.“ povedala som a pritom som pozerala na seba. Ničomu som už nerozumela, chcelo sa mi plakať. Nabádal ma, nech dvere otvorím. Nechcela som, ale spravila som to. So strachom som sa postavila pred seba. Oči som mala upreté niekde do diaľky, vyzerala som ako bez života. Desil ma tento pohľad. Chcela som svoje „dvojča“ pohladiť po vlasoch a pochopiť, čo sa to deje. Keď som sa dotkla vlasov, zrazu upriamila pohľad na mňa. Vidí ma? Ako by ma mohla vidieť? Však ani neviem kde sa nachádzam, čo sa so mnou deje. Oči sa jej rozžiarili a začala plakať. Ja som pocítila slabosť a zviezla som sa k zemi. Pred očami som mala tmu.
. . .
„Vstávame“ počula som niekde vedľa seba. Otvorila som oči a ocitla som sa v miestnosti, ktorá pôsobila veľmi sterilne. Zbadala som nejakú staršiu pani, ako do izby doniesla tácku s jedlom a nejaké lieky. Položila ich na nočný stolík a odišla. Prežila som? Ale ako? Veď som umrela, či nie? Poďakovala som a natiahla som sa po tácke. Pani vo dverách zastala a prekvapene na mňa pozrela. „Ty... ty si prehovorila? Neverím, musím hneď nájsť tvojho doktora.“ odvetila a už jej nebolo. Zarazená som ostala sedieť na posteli. Prehovorila? Však rozprávam normálne, o čo jej ide? Vzala som raňajky a celá zmätená som sa aspoň trochu najedla, aby som nasýtila hladný žalúdok. Po asi polhodine sa zjavil doktor, ktorý pôsobil celkom sympaticky. „Ahoj Tessa? Ako sa cítiš?“ spýtala sa a skúmavo sa na mňa zahľadel. „Sama neviem, som zmätená, vyčerpaná. Neviem kde som a čo sa deje, predsa som si vzala život, či nie?“ povedala som. Sadol si ku mne na posteľ a rozhovoril sa „Si v poriadku, teda po fyzickej stránke určite. Psychika si utrpela svoje. Časom to však dáme dokopy. V noci si nepokojne spávala, dostávala si lieky na spanie. Neviem čo sa v poslednom sne udialo, ale očividne ťa to donútilo začať rozprávať. Spravíme pár vyšetrení a postupne môžeme začať s terapiami. Informoval som aj tvoju kamarátku Lily, už je na ceste.“ dopovedal a ja som začala vzlykať. „Lily... Lily žije? Však mala smrteľnú autonehodu.“ nič som nechápala. „To bol určite len jeden z tvojich zlých snov čo ťa trápili. Oddýchni si a poobede začneme s prvou terapiou.“ následne vstal a odišiel. V izbe som sa ocitla sama a mala som neskutočne zmiešané pocity. Nevedela som rozlíšiť, čo je realita a čo sen. Tesne pred obedom sa vo dverách objavila Lily a vtedy som už nedokázala plač zadržiavať. „Myslela som si, že si mŕtva. Tak veľmi si mi chýbala.“ objala som ju. „Neblázni, som živá a zdravá a ty budeš tiež. Keď mi doktor telefonoval, neverila som vlastným ušiam. Som tu pre teba. Všetko už bude dobre.“ rozplakala sa aj ona a potom sme len v tichosti sedeli a ani jedna sa nechcela od druhej pohnúť.
. . .
O 10 rokov neskôr.
Počas pobytu na psychiatrií som absolvovala veľké množstvo terapií. Vďaka Lily som sa dokázala opäť pohnúť vpred a začať žiť život, aký som si zaslúžila. Občas sa mi vynorili spomienky na nepekné nočné mory, ale hlavné bolo, že som nimi už netrpela, práve naopak, snívali sa mi len pekné veci. Roky plynuli a ja som sa každým dňom cítila lepšie a lepšie. Našla som si prácu, ktorá ma bavila a bola platená celkom slušne, takže som si časom mohla dovoliť kúpu trochu väčšieho bytu v bytovke, kde bývala aj Lily. Chceli sme si byť čo najbližšie a byť jedna druhej oporou. Ona bola šťastná, vydatá a čakala vytúžené dieťa. Ja som tiež nezaostávala. Po všetkom, čím som si prešla som si našla muža, ktorý bol ako darom z nebies. Podporoval ma, bol mojou oporou a bolo nám skvelo.
Jeden víkend som sa rozhodla zorganizovať babský večer. Naši chlapi sa rozhodli ísť na hokej a tak som si na večer Lily rezervovala. Po práci som nakúpila všetko potrebné a s úsmevom na tvári som sa vybrala domov. Pri vykladaní vecí mi pípla správa od Lily. Otvorila som ju, opäť mi posielala nejakú prílohu, jej zvyk spamovať ma strašidelnými vecami. Bola to nahrávka s názvom „creepy voice“, tak som si to neskôr vypočula. V tom ma zalial studený pot a došlo mi to. Bolo mi to neskutočne povedomé. Počkať! Nie, to nemôže byť pravda. Vtedy to bol len sen! Ale toto je realita. Hodnú chvíľu som sedela bez pohnutia na gauči, uvažujúc nad nahrávkou. Napokon som vstala a vsugerovala som si myšlienku, že je to len zhoda náhod a nevenovala som tomu ďalšiu pozornosť. Nemôžem nechať nejakú nahrávku, aby ma vrátila do tých príšerných čias.
Lily bola presná ako hodinky, navečerali sme sa a zarozprávali sme sa do rôznych tém. Pozreli sme si zo dva filmy a potom sme sa pobrali spať. Avšak uprostred noci som sa prebudila na hlas, ten známy hlas, ktorý ma mátal kedysi v nočnej more. Opäť došlo na paralýzu tela a ja som sa prizerala na tieň pri dverách a nemohla som robiť nič. Hýbať sa a ani kričať. Je to len sen, len sen, nič viac! Snaž sa prebrať. Navrávala som si, ale nič sa nedialo. Zrazu sa tieň ocitol priamo pri mne a mne nabehla husia koža. „Zopakujeme si to?“ povedal a vyparil sa. Nemala som odvahu pohnúť sa. Čo sa to deje? Však som nočné mory už nemala. Boli to len sny. Alebo nie? Bola to skutočnosť? Zúfalstvo ma znova opantalo a ja som s plačom ostala sedieť na posteli. Už nič mi nedávalo zmysel.
Čo je sen a čo je realita? Ja v tom už očividne nemám jasno. Som zmätená, zúfala a strach ma sprevádza na každom kroku. Šaliem a nikto to nevidí. Žijem alebo som mŕtva? Na túto otázku žiaľ neviem odpovedať...
Veronica Faye
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára